Významná osobnosť Kysúc

Kňaz a regionálny historik Karol Točík (1890 – 1960), rodák z oravskej dedinky Ústie, bol výnimočnou postavou kysuckých dejín prvej polovice 20. storočia.

Svojou autoritou vplýval nielen na chod turzovskej farnosti, ale nezmazateľnú pečať vtlačil aj do iných oblastí života na horných Kysuciach.
V nedeľu 9. mája uplynulo polstoročie od jeho tragickej smrti a 20. septembra si pripomenieme 120 rokov od jeho narodenia. Narodil sa v Ústí, ale od roku 1894 žil v Pápe, kam sa jeho rodičia presťahovali za prácou. Teológiu študoval v ostrihomskom seminári, odkiaľ musel nútene odísť pre svoje národné presvedčenie. Nitriansky biskup Viliam Báťán mu umožnil pokračovať v štúdiu teológie v Nitre. V roku 1914 prijal sviatosť kňazstva. Jeho kaplánskymi zastávkami boli Kolárovice, Raková, Nová Bystrica a Turzovka, kde od septembra 1918 pôsobil ako farár, neskôr dištriktuálny dekan 41 rokov až do nedobrovoľného odchodu do penzie. Turzovskú faru spravoval v neľahkom období vzniku nového štátu, hospodárskej krízy, druhej svetovej vojny a následne v čase nástupu socialistického režimu a s ním súvisiacej ateizácie spoločnosti. O farníkov dbal nielen po stránke duchovnej, ale veľmi mu záležalo aj na ich lepšom materiálnom zabezpečení a uplatnení sa v živote. V Turzovke založil viaceré inštitúcie, ktoré mali miestnemu ľudu pomôcť zmierniť neľahké sociálne postavenie. Viacerých chlapcov a siroty sa snažil zabezpečiť, aby sa mohli vyučiť remeslu na Slovensku či v Česku. Niektorým sprostredkoval štúdiá v Kláštore pod Znievom. V roku 1933 sa jeho zásluhou a s veľkým finančným prispením opáta Štefana Stolárika postavila v obci Útulňa sv. Jozefa. Podľa dobovej tlače toto zariadenie v čase hospodárskej krízy zachránilo viac ako tisíc detí trpiacich podvýživou z celého čadčianskeho okresu. Za jeho duchovnej správy sa vykonali rekonštrukcie farského kostola, vo vtedajších filiálkach Klin, Korňa a Dlhá nad Kysucou sa postavili nové kostoly.
Karol Točík bol veľkým milovníkom histórie. Jeho jazyková zdatnosť (okrem rodného jazyka ovládal latinčinu, maďarčinu a nemčinu) mu umožňovala založiť historický výskum nielen na dostupnej odbornej literatúre, ale najmä na štúdiu archívnych prameňov. Z jeho úsilia vzniklo niekoľko rukopisných prác, ktoré, žiaľ, nikdy nevyšli tlačou. Okrem kňazských povinností a štúdia regionálnych dejín sa angažoval i v ďalších oblastiach kultúrneho a spoločenského života. Počas viac ako 40-ročného pôsobenia v Turzovke zastával viaceré funkcie. Za všetky možno spomenúť jeho účasť v obecnom zastupiteľstve, funkciu obecného kronikára, predsedu letopiseckej komisie a miestnej osvetovej komisie. Zastával tiež post predsedu Jednoty Orla a miestnej organizácie Československého Červeného kríža.
Pomerne ťažko niesol nútené penzionovanie k 31. decembru 1959. Jeho život ukončil nešťastný pád z lešenia pri stavbe kultúrneho domu v Turzovke. Zraneniam podľahol 9. mája 1960 v žilinskej nemocnici. Pochovaný je pri farskom Kostole Nanebovzatia Panny Márie v Turzovke. Ako krátky epilóg ponúkame úryvok z Katolíckych novín z roku 1943, keď K. Točík oslavoval 25. výročie pôsobenia v Turzovke: „Náš pánko! Tak volajú Turzovčania svojho p. farára. Vidia v ňom dobrého a učeného kňaza i starostlivého otca. Na neho sa obracajú nielen v duševných, cirkevno--úradných, ale aj iných ťažších záležitostiach. Či už je potrebné vykonať niečo na vyšších úradoch, zaistiť niekde miesto, prácu, umiestniť učňa atď. Turzovčania ďakujú mu za všetku jeho starostlivosť a námahu a prosia Všemohúceho, aby im ešte dlho zachoval p. farára pri dobrom zdraví a žehnal jeho kroky.“