František Tagányi

Fragmenty zo života národovca Fraňa Tagányiho

     O jeho živote nás informujú rôzne archívne pramene, najmä však jeho korešpondencia, ktorej zbieraniu sa intenzívne venujeme už niekoľko rokov. Zachovalo sa nám niekoľko listov, ktorých bol Tagányi adresátom, alebo, vo väčšej miere, odosielateľom. Listy sa zachovali vo viacerých archívoch na Slovensku. Zrejme najbohatší materiál, z ktorého by sa dalo čerpať, sa nachádza v Diecéznom archíve v Nitre, v jeho staršej časti, ktorá je však bádateľom už dlhší čas úplne neprístupná. Odkázaní sme tak len na zlomok archívnych údajov, ktoré sa vzťahujú k jeho životu.

     František Tagányi sa narodil 31. októbra 1816 v Oslanoch, ako najmladšie zo štyroch detí Štefana ( 1765 - 1830 ) a Zuzany, rod. Aglerovej. ( 1784 - 1822 ). Jeho otec bol súkenníkom v Oslanoch, kde pôsobil aj vo funkcii richtára. Vďaka súkenníctvu a obchodu so súknom si Tagányiovci udržali v Oslanoch významné spoločenské postavenie.

      Rod Tagániovcov z Oslian pochádzal pravdepodobne z dediny Bystričany ( okr. Prievidza ), kde sa v roku 1553 spomína sedliak Ján Thagan. Rod sa pôvodne volal Tagáň. Neskôr sa stretávame i s formami Thagan, Tagan, Tagani, Tagany, či s latinizovanou podobou Taganius.

      Medzi významnejších predkov F. Tagányiho patrili napr. Michal Tagáni ( 1635 - 1708 ) súkenník a cechmajster v Oslanoch, Vojtech Tagáni ( 1680 - 1760 ) člen rehole piaristov, kazateľ a rektor rehoľných domov. Brat F. Tagányiho pôsobil v 40-tych rokoch 19. stor. ako osliansky notár a potom pomocný úradník na sedrii ( stoličný súd ). Synovec F. Tagányiho Karol ( 1858 - 1924 ) bol známy uhorský a maďarský historik na prelome 19. a 20. stor.

      Zaujímavosťou rodu je fakt, že Ján Tagányi, ktorý však pochádzal z inej vetvy Tagányiovcov ako František, dostal v roku 1887 armáles - erbovú listinu. Ján pôsobil ako poddôstojník uhorskej armády a týmto aktom bol povýšený do šlachtického stavu. Erb mal túto podobu : v modrom štíte na zelenom trojvrší ležiace obrnené rameno, držiace šablu s napichnutou hlavou Turka. Klenotom erbu boli tri obilné klasy vyrastajúce z koruny. Prikrývadlá boli modro-zlaté a červeno-strieborné. Na tom by hádam nič nebolo, keby....   

       V jednom zo svojich listov píše F. Tagányi Jánovi Malému Dusarovovi : ,,Vysokoučený pane, odpustiť ráčte dotieravosti mojej. Dajte mi spraviť familii Tagaňovskej tu pripojený címer ( z maď. erb, pozn. autora ), t. j. vedla tu vzorky pripojenej, pečiatku, len nie velkú. Čím je menša, tým peknejšia. O cenu si hlavu nelámte, kdo, čo chce mať pekného a dokonalého, mosí zaplatiť. Ritec, žeby nepochybel, opíšem Vám ho : v poli vidno tri krajinské zvlaštne vrchy, na vrcholci tichto stoji ruka držjaca meč, na končiari jeho hlava napichnutá turecká. Pritom na vrcholci pola šišak ( z maď. prilba, helma, pozn. autora ) s korunou, s troma žitnymi klasmi ozdobený...”

List bol datovaný 4. novembra 1865, teda celých 22 rokov predtým, ako presne túto formu erbu dostal v armálese Ján Tagányi. Znamená to teda, že tento erb bol v rodine Tagányiovcov používaný oveľa skôr.

       Fraňo Tagányi bol vo svojej dobe významným, no popri tom veľmi skromným človekom. Poznal sa, alebo si dopisoval s poprednými slovenskými národovcami ako boli napr. Ľudovít Štúr, Franko Víťazoslav Sasinek, Ján Mallý Dusarov, Ján Palárik, Ján Francisci, Gabriel Zajmus, Štefan Závodník, Jozef Božetech Klemens, Ján Lottner, Juraj Slotta, či František Richard Osvald a ďalší.

       Jeho zainteresovanosť v národných veciach dokazujú nielen jeho členstvá v Matici Slovenskej, Spolku sv. Vojtecha, ale aj konkrétne činy, podpora slovenských gymnázii, tlače, kníh, vydanie spevníka, podpora chudobných slovenských študentov kňazstva. ( napr. rodáka zo Staškova Jána Matláka) Neraz sa tieto záležitosti dostali na pretras aj v jeho korešpondencii.

      V liste z 28. júna 1864 píše Jánovi Mallému : ,, za duveru, kterou ku mne obratiť ste sa račeu, Vám len ďakuvať možem, lebo príležitosť ste mi podať račeu, Vám vysloviť moju, ale aj bratov mojich districtualnich, ( kňazov z turzovského dekanátu, pozn. autora ) kterí horliví sú národovci...” Podľa Tagányiho boli kňazi v jeho čadčianskom dekanáte horlivými zástancami slovenského národa.

       Spomenieme aspoň farárov Jána Rašku v Čadci , Juraja Lenča v Čiernom, Františka Ottingera v Makove ( vtedy Javorník-Čierne ), Juraja Režuchu v Oščadnici, Ľudovíta Špaceka v Rakovej, Štefana Kaveca v Skalitom, Pavla Sášyho v Staškove, Ignáca Tvrdého vo Vysokej a Františka Podivinského v Zákopčí.

        Na druhej strane sa v tom istom liste sťažuje na miestny ľud : ,, s bolesťou oznamit som, Vám Vysokoučený pan, prinútený, že dľa planu Vašeho, či by duchovenstvo na vydavanie obetuvať nemohlo niečo, ktoré nádejný spolok sv. Vojtecha občakáva. Tunajšie duchovenstvo, zvlášte navčul, lebo bieda je tu čil driečna, ništ vykonať nevládze, pri všetkej chtivosti... My sme v Turzovke chceli čitavnicu založiť, nejde nám to, to je tu zakliato. To by žiaden nevereu. Ale verte mne, ja som tlachak nie žiaden, ale ked ja a môj Janko Horecký ( kaplán v Turzovke 1859 - 1868, pozn. autora ) nemôžeme ho zbudiť, nie je ešte nadeje na jeho skriesenie, no zufať nejdeme. “

       V roku 1879 zase píše : ,, neska bol u mňa vypísaný konkurs na učiteľa, namiesto odstupivšieho Šurmana, nehlasil sa žiadon. Tiež bieda. Budem prinutený konkurs opakovať a prosiť o uverejnenie v novinách.” Aj predchádzajúce riadky dokumentujú skutočnosť, že ľudia, ktorí aktívne pracovali pre národné myšlienky a vzdelanosť medzi jednoduchým ľudom, vôbec nemali ľahkú úlohu.

       Spomínanú skromnú a dobrosrdečnú povahu dokumentuje aj tento úryvok Tagániho listu z 25. júla 1887, ktorý adresoval F. V. Sasinkovi : Váš list bol písaný, nie jako priateľovi, ktorý si Vás ctí ale aj miluje, ale jako čosi vätšieho a vyššieho... Tak by ste ma nikda neboli poznali a veru mali ste k tomu príležitosť. Teda na buducne nech to prestane. Píšte čo starý priateľ, od srdca k srdcu úprimne...”

       Keď potom 1. februára 1894 zomrel, veľmi pekne ho vystihol nekrológ uverejnený v novinách Nyitramegyei Szemle : Za charitatívnym kanonikom neostalo nič, lebo popri jeho, podľa možnosti najjednoduchšom životnom štýle, všetko daroval mnohým chudobným tak, že neraz bol aj on sám v núdzi. Ale zato ho nemôžeme považovať za chudobného, lebo bohato vlastnil to, čo ostatní nedokážu ani majetkom získať, úprimnú a nedeliteľnú úctu od ľudí...

        Týmto príspevkom si skromne pripomíname túto veľkú osobnosť turzovskej histórie a vzdávame úctu jeho pamiatke.

        Requiescat in pacem...

Mgr. DRAHOMÍR VELIČKA