Poznámky k činnosti Karola Točíka v Turzovke
(z príležitosti 120. výročia jeho narodenia)
Dekan Karol Točík pri pohrebnom sprievode
Na úvod niekoľko životopisných údajov.
Karol Točík sa narodil 20. septembra 1890 (je potrebné poopraviť dátum jeho narodenia, pretože podľa matriky sa narodil 20. 9 a 21. 9. bol pokrstený a obvykle sa v literatúre uvádza ako dátum narodenia práve 21. 9.), ako ôsme z deviatich detí plátenníka Jána Točíka a Rozálie (* 1851 - † ?), rodenej Kavuljakovej. Traja z jeho súrodencov zomreli ešte v detskom veku.
Od roku 1894 žil v Pápe vo Vesprímskej župe, kam sa jeho rodičia presťahovali za prácou. Na margo vysťahovania sa jeho rodičov v roku 1894 do Pápy dodáme, že sa tak stalo z dôvodu veľkého požiaru rodného Ústia, ktorý zničil celú dedinu. Táto udalosť bola zrejme pre Točíkových rodičov dotatočným impulzom, aby začali na Dolnej zemi “nový život”.
V Pápe navštevoval ľudové školy i gymnázium.
Zamotaný príbeh o jeho ceste za kňazským povolaním je dostatočne známy a nie je
potrebné ho na tomto mieste opakovať. Po skončení teologických štúdií, bol v Nitre vysvätený za kňaza.
Absolvoval niekoľko kaplánskych zastávok až sa v roku 1917 dostal do Turzovky. O rok neskôr bol menovaný farárom a v tejto funkcii tu pôsobil až do konca roka 1959. Ani nie o pol roka jeho plodný život ukončil tragický pád pri stavbe kultúrneho domu v Turzovke. Následkom týchto zranení podľahol 9. mája v žilinskej nemocnici. 12. mája 1960 bol pochovaný pri turzovskom kostole.
Kňazi patrili v tej dobe k nemnohým vzdelaným ľuďom v dedinách (obyčajne ešte notár a učiteľ), čo bol dôvod, prečo sa k nim ľud utiekal nielen v prípade duchovnej správy. Nebolo tomu inak ani v Točíkovom prípade, ako nás o tom presviedčajú slová istého Turzovčana : “Náš pánko! Tak volajú Turzovčania svojho pána farára. Vidia v ňom dobrého a učeného kňaza i starostlivého otca. Na neho sa obracajú nielen v duševných, cirkevnoúradných,
ale aj v iných ťažších záležitostiach. Či už je potrebné vykonať niečo na vyšších úradoch, zaistiť niekde miesto, prácu, umiestniť učňa atď. atď.” (Výpoveď pochádza z roku 1943).
Točík bol veľmi pragmatickým človekom. Už ako mladý, ani nie 30-ročný, prevzal
najnáročnejšiu farnosť v Nitrianskej diecéze. Misionár páter Florián z Močenku, ktorý mal v Turzovke v roku 1925 duchovné cvičenia, sa o náročnosti tunajšej duchovnej správy vyjadril, že ľahšie je byť misionárom v Afrike, ako farárom na Turzovke. Biskupova voľba teda iste nebola náhodnou. Musel mať v Točíka dôveru, že je schopný prijať a zvládnuť tak zaťažkávajúcu úlohu. Čas dal biskupovi za pravdu, ani trocha sa v mladom kňazovi nezmýlil.
Točíkov bystrý um mu radil, že ak budú mať jeho veriaci zabezpečené základné životné
potreby, ľud bude prístupnejší a schopnejší rásť aj po stránke duchovnej – náboženskej a
kultúrnej. Z tohto dôvodu sa veľmi usiloval o hospodársko – sociálne zabezpečenie obyvateľstva.
Hneď po prevrate v novembri 1918, napriek tomu, že sa len nedávno vystrábil z nebezpečnej španielskej chrípky, bola v Turzovke zriadená miestna národná rada, kde ho zvolili za predsedu. Prvoradou úlohou bolo zabezpečenie zásobovania pre obyvateľstvo. Pre tento účel bolo na jeho návrh zriadené tzv. Potravné družstvo, na čele ktorého sám stál, ale po polroku sa predsedníctva vzdal. Ťažká poprevratová atmosféra nepriaznivo vplývala na ľudí, čo sa prejavovalo v rôznych oblastiach.
Točík bol niekoľkokrát krivo obvinený v novinách, i pred súdmi a akoby vzdychom zapísal do kroniky : “V týchto bojoch Turzovania sa držali nešľachetne.” V hospodársky ťaživej dobe sa začal stavať nový kostol vo filiálke Klin, ktorý bol nakoniec za štyri roky dokončený.
V roku 1926 bolo v obci založené Úverové družstvo, kde si obyvateľstvo mohlo požičiavať peniaze na výhodnejší úrok. V roku 1930 bola zriadená miestna pobočka Charity, jej predsedom bol istý čas Karol Točík. Rovnakú funkciu zastával tiež v miestnom spolku ČsČK.
V nasledujúcom období začala vďaka Točíkovým organizačným schopnostiam a kapitálu, kde podstatnou mierou prispel turzovský rodák, v tom čase farár v Čadci Štefan Stolárik, výstavba sociálneho domu – Útulne sv. Jozefa. Myšlienka vystavať sociálny dom, kde by našli útočisko hladujúce siroty, starí ľudia, deti a iní núdzní, sa začala rodiť na stretnutí týchto dvoch kňazov na Sv. Hostýne na Morave. Náklady na stavbu činili 982 000 korún, čo bola na tú dobu obrovská suma peňazí a predsa sa dielo podarilo, skolaudované bolo v roku 1932.
Za Točíkovej duchovnej správy bol v roku 1949 ešte prestavaný drevený dom učiteľa Sýkoru v Korni na kostolík a o dva roky neskôr sa začal stavať aj kostolík v Dlhej.
Napriek, pre náboženstvo nepriaznivej politicko-spoločenskej situácii a rôznym obštrukciám sa v roku 1954 podarilo kostol dokončiť a 26. septembra slávnostne vysvätiť za účasti približne 3000 veriacich. Do týchto investičných akcií je treba započítať mnohé renovácie farského kostola a ostatných sakrálnych stavieb na území farnosti.
Z ďalších jeho významných zásluh pre rozvoj Turzovky, na ktorú sa akosi zabúda, možno spomenúť jeho aktivitu smerom k výhodnej kúpe 800 hektárov lesa pre tunajší urbár.
Karol Točík veľmi podporoval miestne osvetové a kultúrne aktivity. Sám stál na čele miestnej osvetovej komisie, tiež bol predsedom Jednoty Orla, ktorá bola založená ešte v roku 1922. Dokonca účinkoval v niektorých divadelných hrách. Na fare budoval knižnicu, vo svojej vlastnej bibliotéke zhromažďoval odbornú historickú literatúru a periodiká.
Všeobecne známou je jeho záľuba o regionálne i slovenské dejiny. Paradoxom je, že hoci nebol rodeným Kysučanom, zrejme nikto nevedel o kysuckých dejinách viac, ako práve on. Celkom nedávno bol objavený ďalší zlomok jeho pozostalosti, ktorý len potvrdzuje jeho vysokú erudíciu v tejto oblasti. Bolo veľkou škodou, že sa aspoň jednu z jeho prác nepodarilo vydať v knižnej podobe. Opäť si pomôžeme výpoveďou z roku 1943 : “Ešte na jedno nemožno zabudnúť, keď je reč o turzovskom pánovi farárovi, na jeho veľkú lásku k slovenským dejinám. Ich štúdiu venuje takmer všetok svoj voľný čas. Bezpochyby je najlepším znateľom histórie kysuckého kraja.”
Karol Točík sa angažoval tiež v politickej oblasti, istý čas bol členom obecného zastupiteľstva, v roku 1935 sa objavil na kandidátke HSĽS do župných volieb.
Hoci bolo o dekanovi Točíkovi, aj na stránkach Spravodaja, popísané mnoho, veľa ešte ostáva nezodpovedaného. Napriek tomu z každého jeho skutku, o ktorom vieme, sa zračí obrovská snaha pomôcť povzniesť a pozdvihnúť jemu zverený ľud, či už po stránke materiálnej, ale najmä duchovnej.
Skúsme sa na to rozpamätať, keď nám niekedy, cestou do turzovského kostola padne zrak na jeho jednoduchý hrob.
Mgr. DRAHOMÍR VELIČKA, PhD.
Fotografia z pohrebného sprievodu je z môjho súkromného albumu.