Karol Točík
* 21.9.1890 Ústie nad Oravou
† 9.5.1960 Žilina
Bol výnimočnou postavou turzovských dejín počas 1. polovice 20. storočia. Svojou autoritou výrazne vplýval nielen na chod farnosti, ale vtlačil nezmazateľnú pečať aj do iných oblastí života v obci, najmä sociálnej, kultúrnej, ale aj politickej. V Turzovke zrejme nikdy pred ním nebol človek, ktorý by lepšie poznal jej históriu ako práve on. Turzovskú farnosť spravoval v neľahkých časoch vzniku nového štátu, hospodárskych kríz, 2. svetovej vojny a následne v čase nástupu komunizmu a s ním súvisiacej ateizácie spoločnosti.
Karol Točík sa narodil v Ústí na Orave 21. septembra 1890. Jeho rodičia boli plátenníkmi a neskôr sa usadili na území dnešného Maďarska, v Pape (Vesprímskej župe), kde mladý Karol žil od svojich štyroch rokov. Ľudové školy a gymnaziálne štúdia absolvoval v Pape. Po ich úspešnom skončení ho prijali do seminára v Ostrihome, kde skončil päť semestrov.
V Ostrihomskom seminári sa stal členom slovenského združenia, ktoré pestovalo slovenský jazyk a literatúru a bolo v stálom spojení so slovenskou katolíckou kultúrnou inštitúciou, Spolkom sv. Vojtecha. Takáto iniciatíva bola však v tom čase nebezpečná, pretože uhorská vláda nemala najmenšie pochopenie pre akékoľvek prejavy národného povedomia nemaďarských národov v Uhorsku. Jej cieľom bolo vytvoriť jednotný uhorský národ – natio Hungarica, čo v ich chápaní znamenalo vlastne národ maďarský.
Na svoje národné presvedčenie doplatil aj Karol Točík. V roku 1912 ho spolu s ďalšími vedúci členmi slovenského združenia vylúčili zo seminára s tým, že môže pokračovať v teologických štúdiách v inom uhorskom seminári. Tak sa dostal do Nitry, kde absolvoval štúdium s výborným prospechom a stal sa kňazom starobylej nitrianskej diecézy. V roku 1914 ho nitriansky biskup Viliam Baťáni vysvätil za kňaza. Primičnú omšu celebroval v Moravskom Lieskovom.
Jeho kaplánskymi stanicami boli postupne Kolárovice (29. 1. 1914 – 8. 12. 1914), Raková (8. 12. 1914 – 7. 6. 1915), Nová Bystrica (7. 6. 1915 – 9. 9. 1917) a Turzovka (9. 9. 1917 až 25. 10. 1918). V septembri 1917 bol exponovaný za kaplána do Turzovky k farárovi Ignácovi Dierovi. Druhým turzovským kaplánom bol vtedy Jozef Pokorný, neskôr farár v Dlhom Poli.
V auguste 1918 odišiel z Turzovky farár Diera do Košece a za administrátora farnosti bol vymenovaný kaplán Jozef Pokorný. Od 21. septembra 1918 bol ale za farára ustanovený Karol Točík, ktorý faru oficiálne prevzal 15. októbra.
V období končiacej sa 1. svetovej vojny vypukli aj v Turzovke a okolí rôzne epidémie – červienka, škvrnitý týfus, influenzia (ľudovo nazývaná aj „španielka“). Bolo to veľmi kruté obdobie. Nezriedka sa stávalo, že pred kostolom bolo aj dvadsať mŕtvych.
Necelý týždeň po prevzatí farnosti ochorel na „španielku“ aj novovymenovaný turzovský farár. Nemoc ho prinútila stráviť celý mesiac v posteli. Takto chorý bol svedkom prevratu, resp. vzniku nového štátu, Česko-slovenskej republiky 28. októbra 1918, aj rôznych nepokojov a rabovačiek v obci, ktoré potom opísal vo farskej kronike a svojich zápiskoch.
Keď ako 28-ročný kňaz preberal nesmierne náročnú turzovskú farnosť, iste netušil, že na horných Kysuciach ostane až do svojej nešťastnej smrti. Za kaplánov mal Jozefa Pokorného, Alexandra Laudona a Antona Beňušku.
Už v týchto nepokojných a ťažkých pomeroch sa prejavilo Točíkovo sociálne cítenie. Neľahké sociálne a hospodárske pomery na Kysuciach spoznal počas svojich kaplánskych čias. V Turzovke inicioval založenie tzv. Potravného družstva, ktoré malo za úlohu zásobovanie obce potravinami. Predsedom tohto družstva sa stál sám Točík, no po pol roku sa tejto funkcie zriekol. V roku 1926 založil Úverné družstvo, ktoré umožňovalo pôžičky obyvateľstvu s nízkopercentným úrokom. V roku 1930 založil v Turzovke miestnu pobočku Charity. Azda najvýraznejšou Točíkovou aktivitou v sociálnej oblasti bola stavba sociálneho domu (dnes Útulne sv. Jozefa). Jeho stavba sa začala v roku 1931 a kolaudácia bola o dva roky neskôr.
Točík sa usiloval uľahčovať život svojich farníkov aj umiestňovaním niektorých chlapcov, najmä tých, ktorí stratili otcov, na vyučenie do Čiech, ale aj k slovenským majstrom. Robil to prostredníctvom Vojnového sirotinca pre siroty po padlých vojakoch, tzv. Joanea, v Prahe. Tento ústav umiestňoval chlapcov na také učňovské miesta, kde sa zamestnávateľ zaväzoval poskytovať pravidelný týždenný príspevok. Okrem zamestnávateľa však musela určitou sumou prispievať aj matka učňa. Ďalšia inštitúcia, prostredníctvom ktorej pomáhal chlapcom z turzovských rodín, bola Spoločnosť Česko-slovenského červeného kríža, ktorá sprostredkúvala bezplatné vyučenie chlapcov u rôznych majstrov v Čechách aj na Slovensku. Niekoľkým nadanejším chlapcom Točík sprostredkoval gymnaziálne štúdiá v katolíckom gymnáziu v Kláštore pod Znievom. Na štúdiách podporoval aj kňaza a básnika Jána Harantu.
Točík sa výrazne zapájal aj do väčšiny kultúrnych podujatí, ktoré sa konali v obci. V roku 1920 spolu s kaplánom Štefanom Fundárkom založil spolok Orol. Tento spolok neskôr zakúpil javisko, na ktorom sa potom konali divadelné predstavenia. Napríklad 22. mája 1927 tento spolok zahral divadelnú hru Náš pán minister a výťažok z tohto predstavenia bol obetovaný na nový organ do kostola. Po dostavbe sociálneho domu sa divadelné predstavenia v Turzovke konali práve v ňom.
Fary boli vždy určitými strediskami kultúry, najmä v obciach, a Točíkovi naozaj kultúrne cítenie nechýbalo. Okrem podpory už spomenutého spolku budoval na fare katolícku knižnicu. Zhromažďoval nielen beletristickú, ale aj odbornú historickú a filologickú literatúru a časopisy, ktoré využíval pri svojom historickom bádaní. Vo svojej pozostalosti zanechal niekoľko ucelených historických prác a veľké množstvo rukopisných poznámok. Na tomto mieste však treba vyvrátiť fámy o jeho štúdiách v zahraničných archívoch a tiež to, že sa zaoberal spracúvaním korešpondencie zakladateľa spolkov miernosti Štefana Závodníka. Po tejto aktivite niet v jeho pozostalosti ani stopy. Údajne zo zahraničných archívoch získaval Točík korešpondenciou s jednotlivými archívmi. Nebolo mysliteľné, aby si farár takej veľkej farnosti mohol dovoliť na niekoľko dní odísť bádať do zahraničného archívu.
V dvadsiatych rokoch minulého storočia pôsobil Točík aj ako poslanec obecného zastupiteľstva. V roku 1928 mu dokonca ponúkli miesto v okresnom zastupiteľstve. Ako člen obecného zastupiteľstva napríklad informoval ostatných členov o tzv. rothermeriáde a inicioval vyhlásenie zastupiteľstva vláde ČSR proti tejto akcii. Neskôr už v tejto funkcii nevystupoval, no napriek tomu ostal dušou celého verejného života v obci. V tridsiatych rokoch bol poslancom obecného zastupiteľstva Točíkov kaplán Rudolf Števuľa. Po 25-ročnej kňazskej službe bol 15.11.1942 vymenovaný za titulárneho dekana a dozorcu škôl, v januári 1944 za náhradného dekana okresu.
Karol Točík bol však predovšetkým kňazom tunajšej farnosti. Významným činom počas jeho duchovnej správy boli stavby kostolov a rozdelenie farnosti. V roku 1924 sa začalo so stavbou kostola v Turzovke-Kline. Na túto stavbu sa robila zbierka po celom Slovensku. Na jeseň 1928 bola stavba kostola aj fary v Kline dokončená a slávnostná konsekrácia sa konala 21. októbra 1928. Nový kostol konsekroval nitriansky diecézny biskup Karol Kmeťko.
V roku 1933 sa v Kline zriadila expozitúra turzovskej farnosti. Prvým expozitom bol Ignác Kutiš. Na samostatnú farnosť bol Klin ustanovený, aj vďaka Točíkovmu úsiliu, v roku 1943.
V rokoch 1921 a 1926 sa do farského kostola zakúpili nové zvony, pretože staré boli počas 1. svetovej vojny zrekvirované na vojenské účely. V roku 1922 dal Točík pri kostole postaviť pomník padlým z farnosti v 1. svetovej vojne. V roku 1924 bola postavená nová kaplnka U Okuliarov, na mieste starej, ktorá sa zrútila. Nový orgán sa zakúpil do farského kostola v roku 1927. V tridsiatych rokoch bola ku kostolu pristavená nová sakristia, vymaľoval sa interiér, na konci 40. Rokov sa pozlátili oltáre a kazateľnica a uskutočnila sa ich reštaurácia.
V roku 1949 sa konala konsekrácia kostolíka v Korni. Tento kostolík bol prestavaný zo súkromného domu. O rok neskôr začali so stavbou menšieho kostola v Dlhej. Vysvätený bol v roku 1954. Okrem vymenovaných stavebných aktivít vykonal Točík mnoho iných opráv a rekonštrukcií a staral sa aj o iné materiálne vybavenie kostola a fary.
V rokoch 1921, 1931 a 1944 sa konali vo farnosti sv. misie. Okrem toho v roku 1922 bola renovácia sv. misií, v roku 1925 boli usporiadané duchovné cvičenia a v rokoch 1935 a 1948 trojdňové duchovné obnovy pre veriacich, tzv. triduum. Vo farnosti fungovali rozličné náboženské spolky a modlitbové spoločenstvá. Po odchode do penzie ešte krátko vypomáhal v pastorácii v Kelčove.
Nesmierne plodný život Karola Točíka, ktorý pôsobil ako farár v Turzovke od 21. septembra 1918 do 31. decembra 1959, skončil nešťastný pád z lešenia na stavbe kultúrneho domu. Následkom zranení podľahol v žilinskej nemocnici 9. mája 1960. Pohreb sa konal 12. mája v Turzovke za účasti množstva kňazov a veriaceho ľudu. Pochovaný bol pri turzovskom kostole, v hrobke s pomníkom, ktorý si sám pripravil.
Karol Točík prežil na Kysuciach takmer polstoročie a väčšinu strávil práve v Turzovke. Keď odchádzal na penziu, okrem iného zaznačil do farskej kroniky aj túto vetu: „Tu autem meus succesor memento mei, cum veneris ad altare tuum.“ (Ty však, môj nástupca, spomeň si na mňa, keď prídeš k svojmu oltáru.) Za všetko, čo pre Turzovku a celú farnosť Točík urobil, si zaslúži, aby na neho spomínali nielen jeho nástupcovia pri oltári farského kostola, ale aby na neho nikdy nezabudla ani turzovská farnosť, jemu taká blízka.
Diela: Cirkevné dejiny Turzovky a celých Kysúc; Obyvatelia Turzovky, Olešnej, Vysokej, Podvysokej, Dlhej a Turkova roku 1694 – 1702; Spor hraničný na Kysuciach; Keď starý Jantulík zomieral; Tereziánsky urbár 1770 a urbárska regulácia.
Prevzaté z publikácie "Farnosť Turzovka" (Osobnosti turzovskej farnosti).